lupa

Duchovné témy mi boli blízke oddávna. Ako maličkú ma babka vodila do "kostolka", bola veriaca. Niekoľko rokov mi to ešte vydržalo, hlavne, keď som niečo potrebovala. Vtedy mi boh bol dobrý.
Potom som si uvedomila, že určite si aj on uvedomuje, že ho len využívam, a tak som sa pred spaním začala modliť každý večer. Len tak, aby si nemyslel, že ho chcem využívať. Naozaj som to nechcela. Tak som mu väčšinou len ďakovala a modlila sa Otčenáš a Zdravas. Veľa som tých modlitieb nevedela, ale ani do kostola som sa nehrnula, s farárom som kamarátka nebola... Náboženstvo som len pretrpela, zvlášť po skúsenosti, keď ma farár skoro obesil na kľúčenke, co mi visela na krku. To som sa mu bola pred hodinou ospravedlniť, že som sa nestihla naučiť. Robil to pokojne a s akýmsi úškrnom...

Ale raz ma to už prestalo baviť. Nemodlila som sa viac o to, čo logicky nebolo možné takýmto spôsobom dosiahnuť bez toho, že by som ja sama nepodnikla určité kroky (dnes už čerpám plody oných podniknutých krokov).
Keďže veci medzi nebom a zemou mi boli blízke vždy, akosi prirodzene, nenápadne som sa dostávala do tajov ezoteriky a východných náuk. Ale nielen ich. Hoci nijako seriózne, ako poznám iných, že sa tomu naozaj venujú. Ale nechala som sa viesť, pomaly, nenásilne, zbierala som úlomky zo všelijakých možných strán a skladala si svoju mozaiku duchovného sveta. Nebolo to jednoduché, hlavne vždy som v tej konkrétnej dobe verila, že moja mozajka je práve vtedy najsprávnejšie zložená. Ale v tej dobe som nebola schopná vidieť, ani moje poznatky na to nestačili, aby som si uvedomila, že to boli len karikatúry. Ale už som mala pred sebou NIEČO, už to naberalo určité kontúry, nejaké jadro...
Nejaký úlomok priniesol článok v časopise, niečo prihodila reportáž v telke, dačo sa našlo v knihe takej či onakej, či už priamo ezoterickej, alebo nie tak celkom, ale mala určitú myšlienku, ktorá krásne zapadala do tej mojej mozaiky. Vlastne som taký duchovný samouk.
A cítim sa tak dobre!

Ak nejaký boh skutočne existuje, nemôže mať väčšej radosti, že nie som uspatá, slepá, bez záujmu, a že si hľadám svoju vlastnú cestu. Dogmy a doktríny môjmu rebelantskému umu nevoňajú, ponižujú môj intelekt a prežívanie a tak som im už dávno zakývala zbohom.  Totiž: NEBOJÍM SA ZAPOCHYBOVAŤ! Aj stokrát, ak je to potrebné. Znova rozhádzať kamienky a pustiť sa do skladania obrázku o živote a duši zas a znova. Nedokážem sa uspokojiť s tým, že niekto to už za mňa a pre mňa urobil. Mne nestačí akceptovať, ako sa veci javia ľudskej mysli. Ja chcem vedieť, ako je to NAOZAJ. Zopár základných princípov je univerzálnych, objavujú sa v každom náboženstve... Ale to je pre mňa málo. Tak pátram, skúmam, kombinujem. Nič iné sa mi ani nedá robiť. Nedám tomu pokoj, kým mi výsledok nebude dávať pocit, že: "to je ono!".
Ale keďže tento pocit som mala už niekoľkokrát, naučila som sa, že to ešte vôbec nemusí byť "ono". A tak si nechávam odstup aj od tých najväčších objavov mojej nepokojnej mysle. Len si tak rozjímam.


(pokračovanie bude :-))