lupa

Zimná krajina, šírošíry priestor.
Zasnežené pláne, z ktorých trčia holé vetvy kríkov v ostrovčekoch suchej trávy. Ale aj tá je miestami pokrytá snehom a badať len malé hrbolčeky jagajúce sa belobou na zimnom slnku.
Svieti jasne, ale neoslepuje. Chce len trošku zohriať vzduch a zmierniť chlad.
Povieva slabý studený vetrík, od ktorého červenejú líca.
Človeku nedá neusmiať sa.
Musí sa cítiť šťastný a slobodný, keď vdýchne chladný svieži vzduch voňajúci snehom a zvyškami jesene.
Človek je teplo oblečený, ako sa na zimu patrí. Ale po dlhšom kráčaní, v tichu, načúvajúc len vrždiacemu snehu pod nohami a vzdialenému krákoru vrán, sa mu akosi poteplí a priliehavý vlhnúci trikot začína hrýzť.
Ani ruky v kožušinových palčiakoch už akosi nevedia vydržať. Stiahne si ich teda dolu a vopchá do vrecák na kožuchu, každú pekne do jedného. Potom si odvinie namotaný šál a nechá ho voľne visieť na krku. A zrazu sa cíti ešte voľnejšie a slobodnejšie, keď čerstvý vzduch pobozkal rozhorúčené tepny.
Hneď nato si rozopne baranicový kožuch a pod ním flanelovú košeľu, aby si golier mohol naširoko roztiahnúť.
Zodvihne tvár k oblohe a zatvorí oči. Vychutnáva si svieži vánok, ktorý mu ochladzuje rozohriate telo.
Po chvíli sa zohne k zemi a do rúk naberie trošku suchého sypkého snehu. Pomädlí ho v dlaniach a ten sa ihneď topí. Je to príjemný pocit.
Díva sa na mokré ruky, ktoré od chladu sčerveneli. Priloží si ich na líca a vlahu z roztopeného snehu si rozotrie po tvári. A zrazu si nebol istý, či má chladnejšie dlane alebo líca. Obe teploty sa snúbili navzájom.
Zazdalo sa mu, že je smädný. Bez rozmýšľania, z nejakého popudu si oblízal pery. Okrem snežnej vlahy cítil na jazyku soľ. Najviac ju cítil nad hornou perou. Naozaj by sa mal niečoho napiť, lebo už len táto predstava v ňom vyvolávala záblesk žiadostivosti po vode. Pozrel sa na sneh. Aj to je voda. Ale vonia inak, ako čerstvá, chladná, pramenitá vodička. A práve takej sa mu zažiadalo. Lenže potok je odtiaľto vyše hodiny chôdze. A v čutore mu už nezostala ani kvapka...