Predvádza vodnaté mračná
obťažkané olovom.
Aký smutný je november.
Vietor šumí v korunách,
takých prázdnych a holých.
Stŕha posledné farby jesene.
V nekonečnom tichu víri
suché lístie na chodníku.
Šteklí leva kamenného
tam dolu
pri hrdzavej bráne
sediaceho.
Ktovie odkedy.
A ten nemý svedok od cesty
víta zvírený suchý prach,
čo do očí občas zaletí.
Aký večný sa zdá november.
Bledé tváre na stenách
domu spustnutého
svedkovia nemoty –
tie nemajú strach
z ticha ťaživého.
Ony majú iba
nehybné spomienky
zo života
primrzlé na duši.
Ako sivý mach na pomníku.
čo by kráľ ticha večitého
každoročný november.
Komentáre