Miluj blížneho svojho

ALEBO

Ako cirkev určuje, čo je Bohu milé a čo už nie.

Mladý fyzikár, toho času ešte vyučujúci na jednom cirkevnom gymnáziu, je gay.  Sám sa hlási ku kresťanstvu a cíti sa byť kresťanom. Ale kresťanská cirkev ho odmieta.

„Počúvať kázne v kostoloch je niekedy utrpenie. Rovnako aj vyjadrenia v kresťanskej tlači či konzervatívnych kresťanských kruhoch na adresu gayov. Bývajú urážlivé, agresívne, arogantné... Cirkev sa čuduje, že stratila celú túto komunitu, ale to je len dôsledok toho, ako sa k nej správa. Homosexuáli sú vytlačení na perifériu a preto radšej  sklamaní odchádzajú.  V Španielsku, typicky katolíckej krajine, prijali zákon o manželstve homosexuálov. V Madride na to reagovali obrovskými demonštráciami, do ulíc vyšlo milión obyvateľov. Na čele sprievodu stálo 17 biskupov. Neskôr bola demonštrácia proti vojne v Iraku. Prišlo dvojnásobné množstvo obyvateľov, ale ani jeden cirkevný hodnostár. Cirkev je priam POSADNUTÁ, akoby nič iné nerobila, len naháňala gayov, ale keď ide o zásadnejšie veci, je jej to jedno.“

Toľko citovaný úryvok článku z nemenovaného slovenského týždenníka.

Vyznačila som si tento úryvok pri čítaní a rozhodla som sa k tomu vyjadriť, zvlášť po tom, čo som bola svedkom cirkevnej manipulácie v „priamom prenose“ u nás na Slovensku. Išlo o sobáš dvoch sympatických mladých ľudí, tradičného páru. Kňaz si pri kázni a príhovore mladomanželom neodpustil zmienku o tom, ako Boh stvoril muža a ženu a teda je božím zámerom, aby manželstvo vytvárali len dve osoby opačného pohlavia. Iste. Ak má byť manželstvo predstupňom vzniku biologickej rodiny, tak áno. Je to hlavne biologická záležitosť. Dvaja gayovia alebo dve lesbičky dieťa splodiť nedokážu. Ale je toto všetko, čo ľudský druh ohľadom výchovy svojho potomstva má dovolené? S povýšeneckým úsmevom kňaz tým dvom mladým aj ostatným prítomným v kostole vysvetľoval ako malým deťom, že Boh si neželá inú formu manželstva než medzi mužom a ženou. Nuž, keď je kňaz všeobecne braný ako prostredník medzi Bohom a človekom, tak sa o tom asi nepatrí ani pochybovať.

Ale tu sa už dostávam do filozofických vôd, keď začnem uvažovať: Je biologická stránka človeka všetko, čo Boh od človeka požaduje? Nedegraduje cirkev týmto postojom človeka do polohy zvieratka, ktoré má svoje miesto v živočíšnej ríši a jediným zmyslom jeho života je zachovať svoj živočíšny druh? Nie je v náplni života človeka aj čosi viac? Dokáže si vôbec táto cirkev predstaviť, že medzi dvoma homosexuálmi je oveľa viac, než iba fyzický kontakt? Aj cirkev tu stroskotáva na základnom omyle: existenciu týchto ľudí vníma len potiaľ, kam siaha forma toho názvu: homoSEXUALITA. A ďalej čo? Tam sa už asi len píska...

Medzi veci neznalou hetero orientovanou verejnosťou panuje o homosexualite neskutočné množstvo predsudkov a dezinformácií. A proti neznalosti sa naozaj ťažko bojuje, ak táto časť populácie nemá ani len záujem zistiť si základné skutočnosti o podstate homosexuality. Nemálo ľudí sa domnieva, dokonca aj tých vzdelaných a kvázi inteligentných, že homosexualita je iba novodobý rozmar, ktorému oni odmietajú ustúpiť. Nedokážu si predstaviť, že je to geneticky podmienená záležitosť, ktorá už bola vedecky dokázaná. Teda nejde o žiadne svojvoľné počínanie, že by tí nemravní homosexuáli už od dobroty nevedeli, čo so sebou. Myslím, že takých 99 percent mladých ľudí, ktorí si o sebe tento fakt uvedomili, boli zhrození a nešťastní, keď si predstavili, čo ich v živote čaká. Naozaj aj po tomto pochopení si inteligentný človek ešte bude myslieť, že sa títo ľudia pre túto sexuálnu orientáciu rozhodli dobrovoľne?

Rovnako už od 70-tych rokov minulého storočia neplatí, že homosexualita je psychická choroba či dokonca sexuálna úchylka. Teda sa nedá ani liečiť. Nedá sa s ňou robiť absolútne nič. Iba ju pochopiť. A preto si títo ľudia nezaslúžia takéto nespravodlivé odsudzovanie. A už vôbec nie od katolíckej cirkvi, ktorá sa po novom vyhlasuje za jedinú pravú a ešte k tomu deklaruje lásku k blížnemu.

Homosexualita nevznikla nedávno. Je tu s človekom už odpradávna. Nie sú aj tí homosexuáli božie deti? Ak by úlohou človeka na tejto Zemi bolo len rozmnožovanie, boli by sme na tom dosť biedne. Preto protiargumentácie v duchu, že takíto dvaja nemajú šancu prirodzenou cestou splodiť potomka a tak si splniť svoju biologickú úlohu, odmietam. Človek má na viac. Oveľa viac. A aj si viac zaslúži. Neprináleží mu odsudzovať iného za jeho inakosť, pre ktorú sa nerozhodol slobodne a nemôže za ňu.

Človek často odsudzuje alebo vysmieva sa z toho, čomu nerozumie. A toto je jeden z dôkazov.

Medzi homosexuálmi sú všakovaké indivíduá, rovnako ako medzi ostatnými ľuďmi. Smutné je, že do povedomia sa dostávajú prevažne exhibicionisti, ktorí len ženú vodu na mlyn nechápajúcim odsudzovateľom. Podľa týchto zopár krikľavých príslušníkov hodnotí zaslepená verejnosť celú homosexuálnu populáciu. Tí obyčajní, ktorí vedú normálny život, so svojou orientáciou na bubon zvyčajne nejdú. Boja sa. A preto ani netušíme, koľko ich medzi nami vlastne je. Mnohí sa nechali zastrašiť a „prispôsobili“ sa. Uzavreli sobáš s osobou opačného pohlavia, splodili potomkov a často ani ich najbližší nič netušia. Problém sa tým zdá vyriešený. Len či naozaj? Homosexuál týmto rozhodnutím neprestal byť homosexuálom. Len sa podvolil a rozhodol sa trpieť radšej takto, ako na seba upriamiť pozornosť a riskovať rôzne útoky a odsúdenie.

Takisto neplatí, že homosexualita je prenosná choroba a že už prítomnosť homosexuála môže spôsobiť, že deti v jeho blízkosti pôjdu v jeho šľapajách. Homosexualita nie je vecou výchovy, ako si niektorí mylne myslia. Sexualita je nemenná záležitosť: rovnako, ako je pre presvedčeného heterosexuála neprirodzený homosexuálny styk, tak to platí aj naopak. Nejaké experiementy s rovnakým pohlavím sa u niektorých ľudí vyskytnú, ale ich sexuálna orientácie zostáva nezmenená. Rovnako, ako sa homosexuálne dieťa vyskytne u heterosexuálneho páru bez príčiny, tak neexistuje dôkaz, že z dieťaťa vychovaného dvoma homosexuálmi vyrastie ďalší homosexuál. Samozrejme, ak sa s týmto „postihnutím“ už nenarodil, ale to by bola iba náhoda. Takže na tom tí dvaja nemajú žiadnu zásluhu, zvlášť ak ani jeden nie je jeho biologickým rodičom. O akom ohrozovaní mravnosti mládeže homosexuálmi to odporcovia teda hovoria?

Ako som spomenula: homosexualita je vrodená, ale či je aj dedičná, o tom sa vedú spory.  A za predpokladu, že by nejakým spôsobom dedičná bola, mi prídu snahy cirkvi o preonačenie homosexuála a jej očakávania od neho, aby plodil potomkov, ako mu to Boh nakázal, kontraproduktívne. Ak sa naozaj preukáže, že homosexualita sa môže aj geneticky dediť, nedokážem si predstaviť, ako sa k tomu postaví cirkev. Uzná už konečne, že Boh má s človekom oveľa rozsiahlejšie plány než aby mu len zveľaďoval pozemskú záhradu a množil sa, a teda že homosexualita je tiež jeho dielom, alebo príde s novou informáciou, ktorú vraj doteraz tajila, ale keď už to bolo objavené, tak to treba potvrdiť: diabol poškodil človeka a spôsobil jeho odklon od božieho plánu?

Nechápem ten rozpor, ktorý cirkev vyvoláva: na jednej strane urputne bráni právo na život nenarodeného dieťaťa, aj geneticky poškodeného, a na druhej strane odmieta homosexuálom žiť  život v súlade s tým, akí sa narodili.

V súvislosti s týmto sa mi vybavil ďalší článok o jednom africkom kmeni (a nie je ojedinelý v absurdnosti tradícií a viery v božstvo), kde mladým dievčatám v puberte „žehlili“ prsníky, aby predčasne nevzbudzovali záujem u mužov a oddialil sa tak ich sexuálny život. Keď prišli organizácie, ktoré sa snažili tejto devastácii mladých dievčenských tiel zabrániť, pretože tieto veľmi bolestivé drastické praktiky spôsobovali naozaj vážne poškodenia, bránili si ich domáci s tým, že toto je tradícia a ich viera. Podobne je to so ženskou obriezkou, ktorá vzbudzuje rovnako veľkú hrôzu u nás, nezúčastnených, ako aj u obetí, ale praktikujúci, hoci aj tušia, že týmto svojim deťom ubližujú, nedokážu sa z tejto tradície vymaniť. Inteligentný človek však musí pochopiť, že keby Boh nechcel, aby mladým dievčatám v takom veku rašili prsníky a aby ženy nemali vonkajšie genitálie a klitoris, asi by im ich nevymodeloval. A podobne to vnímam aj ohľadom homosexuality. Je tu, medzi nami, nikomu v podstate neškodí. Neznižuje intelekt ani schopnosti jej nositeľovi, absolútne sa jeho ľudskej stránky nedotýka a nemá na ňu žiaden vplyv. Tak prečo toľko nevraživosti?

Čo cirkev od homosexuálov vlastne chce?

• Je už preukázané, že preonačiť sa nedajú.
• Nákazlivá nie je.
• Nedá sa ju vnútiť ani výchovou.
• Zrovnoprávnenie registrovaného partnerstva v žiadnom prípade neznamená degradáciu tradičného modelu rodiny, ako to s obľubou veľmi často vyhlasujú odporcovia. Ako možno človeka v slobodnej spoločnosti nasilu donútiť preonačiť sa, ak má voči sexuálnemu styku s osobou rovnakého pohlavia doslova odpor?

Povoliť homosexuálom adopcie či nie?

Posledné pokusy presvedčiť o škodlivosti homosexuality pre človeka znejú v tom duchu, že dieťa vychované dvoma homosexuálmi môže byť dezorientované vo svojom citovom prežívaní, a že nemá možnosť odpozerať tradičné modely správania sa jednotlivých pohlaví priamo v rodine. V dobe, kedy každé druhé manželstvo po pár rokoch končí rozvodom a neúplných rodín pribúda ako húb po daždi mi tento argument vyjde smiešne.

Rovnako ako dvaja hetero rodičia nepredvádzajú svoje intímne chvíle pred dieťaťom, tak to nerobia ani dve lesbičky vychovávajúce dieťa jednej z nich, a tak by to nerobili ani dvaja gayovia. Teda aj mravnostná otázka týmto odpadá.

Tiež nerozumiem tej krátkozrakosti odporcov, ktorí sa stavajú do pozoru, keď niekto vyjadrí súhlas s adopciou dieťaťa lesbickým párom. Takže dieťa u dvoch cudzích žien trpí, ale ak lesbička alebo bisexuálka otehotnela, porodila, žije v domácnosti so svojou partnerkou a spolu tohto človiečika vychovávajú, tam už nie je riziko ujmy? Alebo aký je v podstate rozdiel medzi dvoma lesbičkami starajúcimi sa o dieťa a rozvedenou či osamelou matkou s dieťaťom žijúcou so svojou sestrou či babičkou? V oboch chýba bezprostredný mužský element.

Tiež sa často stretávam s výsmešnými námietkami, že ako by týchto dvoch ľudí dieťa volalo? V bežnej rodine hovorí mama a tato. A tie dve či tí dvaja? Ak ani jeden z nich nie je biologický rodič, stačia jednoducho mená. Nikto po ňom nechce, aby si myslelo, že sú jeho otec a otec či matka a matka. Teda aj tieto špekulácie odporcov, že dieťa by bolo dezorientované, stoja na vode. Tí dvaja nemusia v žiadnom prípade byť chápaní ako jeho „rodičia“, postačí ak mu budú kamarátmi a vychovávateľmi. To je to, čo dieťa potrebuje najviac, ak mu už nebola dopriata jeho vlastná rodina. Podobne ako sú jeho vychovávateľmi pestúni v náhradnej pestúnskej rodine či aspoň detskom domove. Môže ich tam volať otec alebo mama, ale aj nemusí. Nikto ho nemôže donútiť.

A tu som sa pomaly dostala k časti, či je detský domov lepšie riešenie ako umiestniť dieťa do výchovy dvoch ľudí rovnakého pohlavia. Naschvál nepíšem homosexuálov, lebo to slovo je príliš silné a odpútava vnímanie a predstavivosť nesprávnym smerom. Totiž podstatou vzťahu dvoch homosexuálov ešte vôbec nemusí byť iba a len sex. Rovnako ako medzi mužom a ženou nemusí byť iba sex. Preto radšej použijem slovné spojenie „dvoch rovnakých ľudí“.

Prečo teda uprednostňujem schváliť umiestnenie dieťaťa do opatery dvom rovnakým ľuďom namiesto aby bolo aj naďalej ponechané v ústavnej výchove?

Už som to naznačila: dieťa sa potrebuje predovšetkým s niekým identifikovať, stotožniť. Niekam konkrétne patriť. Vytvoriť si osobný vzťah a cítiť sa milované. Nepotrebuje všetky tie veci, dary, organizácie, akcie a podobne, ktoré mu majú zamestnať myseľ, prežívanie a nahradiť skutočnú rodinu a pocit domova. Ak sa pôjdete pozrieť do detského domova, už sotva narazíte na chudobu. Deti tam majú všetko. Takmer všetko. Z materiálnej stránky či kultúrneho vyžitia im vôbec nič nechýba. Ale chýba im to najpodstatnejšie: jeden alebo dvaja ľudia, ku ktorým by si mohlo vytvoriť osobný vzťah, u ktorých by našlo oporu, podporu, bezpečie a hlavne lásku. Keď adoptívny heterosexuálny pár dokáže cudzie dieťa milovať ako svoje, prečo by to nedokázal homosexuálny pár? Ten homosexuál sa nijako nelíši v rodinných vzťahoch a väzbách od heterosexuála. Rovnako ľúbi svojich rodičov, súrodencov, má vzťah k synovcom a neteriam, a keby doňho spoločnosť nehustila, že je neželaný, isto by mal šancu na adekvátny vzťah aj k prípadnému dieťaťu, či už jeho biologickému alebo adoptovanému. Tým, že je niekto homosexuál, sa nestal zároveň aj neplodným. A rovnako mu príroda nemusela ubrať ani na rodičovských pudoch. Taký gay alebo lesbička sa NIJAKO nelíšia od ostatnej hetero orientovanej spoločnosti, iba v tej jednej maličkosti, že jeho či jej mozog eroticky reaguje na rovnaké pohlavie.

A ako sa niektorí homosexuáli dokážu premôcť a celý život žijú v klame v tradičnej rodine v  úlohe manžela či manželky a rodiča, rovnako sa homosexuál neraz dokáže premôcť na styk s osobou opačného pohlavia a splodiť potomka, o ktorého sa zvyčajne dokáže aj postarať, ak je jedným z tých „normálnych“ a nie prelietavý exhibicionista.

Ešte jeden detail: je známe, že homosexuáli bývajú často promiskuitní. To je fakt. Ale je aj dosť takých, ktorí žijú už mnoho rokov v stabilnom partnerskom vzťahu. Ale takýchto je ešte stále málo v porovnaní s tými krikľavými. A keďže ich je málo, ešte menej je takých, ktorí túžia vychovávať malého človeka a stáť pri ňom počas jeho rastu a dospievania. Teda ak mal niekto dojem, že chcem detské domovy zrušiť a deti nasilu umiestňovať k homosexuálnym párom, je na omyle. Jediné, prečo sa týmto detailom takto zaoberám, je moje želanie, že ak sa takíto vyskytnú, legislatíva ani verejná mienka by im nemali nezmyselne hádzať polená pod nohy a opľúvať ich, prípadne dokonca atakovať to dieťa, ktoré za to takisto nemôže.

A tu nastáva paradox: koľko detí vyrastá u heterosexuálneho páru len preto, že sa vyskytli? Jednoducho mladá deva otehotnela pri nedomyslenom sexuálnom styku a ako mravy kážu, ten náhodný, s ktorým si ani nerozumie, ani ho dobre nepozná a vôbec s ním rodinu neplánovala, sa stane jej manželom. Kvôli tomu dieťaťu a kvôli správnosti umelo vytvorili rodinu, ktorú akceptuje s otvoreným náručím cirkev aj štát. Takéto rodiny sú potom zvyčajne nestabilné a veľmi často sa rozpadajú.

O čo hodnotnejšie by bolo zázemie takých dvoch homosexuálov, hoci veľmi zriedkavo sa vyskytujúcich, že by chceli vychovávať dieťa, ale ktorí toto naozaj chcú, rozumejú si, vážia si jeden druhého, poznajú sa a po zrelej úvahe chcú svojmu životu dať aj takýto rozmer a opustenému dieťaťu šancu na lepší život?

Doba dozrela a aj táto časť človečenstva sa dožaduje svojich práv. Rovnako, ako si ženy vymohli volebné právo v predminulom storočí, alebo prezident Lincoln pomohol dať ľudské práva aj černochom, čo bolo predtým pre väčšinovú spoločnosť nepredstaviteľné. Odporcom vtedy prišlo rovnako absurdné, aby ženy smeli voliť, alebo aby „opice“ mali ľudské práva, ako dneska odporci odmietajú registrované partnerstvá, či nebodaj adopcie homosexuálnymi pármi.

Aké riziká teda hrozia dieťaťu vychovávanému homosexuálnym párom?

Iba jedno jediné: výsmech a odsúdenie okolia. A to len na základe nenávisti a nepochopenia, o čom homosexualita vlastne je.

A tá nie je len o fyzickej láske. Je oveľa hlbšie v človeku. Samotná nikomu neubližuje, ale je nespravodlivo ubližované jej predstaviteľom.

Je hocikde okolo nás. Jej predstavitelia ju nemajú napísanú na čele. A nie každý gay má zženštilé vystupovanie a nie každá lesbička vyzerá ako mužatka. Ani vy netušíte, či práve vaše dieťa si v skorej či neskoršej puberte neuvedomí, že je iné.

Prestanete ho preto milovať? Budete mu brániť v citovom živote a aby bolo šťastné?

Tak prečo teda odsudzujete cudzích s týmto „bremenom“?